|
Medvede sú synonymom Hokkaida. Sú všade, ak teda počítame aj ich podobizne. Dobré dve tretiny suvenírov súvisia s medveďmi. Cesty sú lemované ceduľami "Pozor, medvede!", turistické chodníky sú priam vyznačkované výstražnými nápismi. Ak chce niekto vyplašiť zo svojho pozemku turistov a odradiť ich od kempovania načierno, namiesto nápisu "Pozor, zlý pes" si tam vycapí obraz medveďa s vycerenými zubami. Na Hokkaide je taktiež viacero parkov, kde žijú tieto zvieratá v zajatí.
Táto hystéria má aj svoju obchodnú stránku. Všetci turisti majú na batohoch zavesené zvončeky, ktorých zvuk údajne pomáha vyhnúť sa stretnutiu s týmto tvorom. Takisto sa dajú kúpiť špeciálne spreje proti medveďom, i keď o ich účinnosti pri samotnom útoku si dovolím pochybovať. Moje stretnutie (vzdialeného druhu) s touto šelmou však bolo úplne iného charakteru.
Ako som už písal minule, väčšinu vychádzok po prírode Hokkaida som si užil osamote. Pri zostupe zo stanice Sugatami pod Mt.Asahidake je prvých sto metrov cesty doslova vytapetovaných varovaniami pred medveďmi. Po asi desiatom plagáte (ktoré ma mimochodom naučili, že hnedý medveď sa po japonsky povie higuma) som trochu zneistel, pretože keď na tom tak trvajú, asi na tom niečo bude. Už-už som zvažoval návrat, keď sa ku mne zhora priblížil bežiaci Japonec.
|
Viac som nepotreboval, rozbehol som sa tesne za ním s krátkou úvahou o tom, že beží ako prvý, takže je jasné, v akom poradí nás prípadný medvedík napadne. Tempo mal diabolské, určite robí vo voľnom čase niečo iné než ja. Našťastie tu a tam spomalil a dal pauzu, takže sme nakoniec celkom dobre pokecali. Zistil som, že sa volá Kyodži, je z Ósaky, pricestoval trajektom na motorke a podobne ako my, prespáva v kempoch. Nechcel som to ale s tým zbližovaním prehnať, pretože keby nás naozaj nejaký medveď prekvapil, mohlo by to ovplyvniť môj úsudok ohľadom núdzového ústupového plánu.
Prestávky boli kratučké a naša rýchlosť závratná. Asi v polovici cesty nadol v plnej rýchlosti Kyodži zakričal hebi, uskočil mierne stranou a ja som na zemi uvidel vyhrievať sa hada. "Paráda, takto sa učí po japonsky", pomyslel som si a zároveň si zablahoželal, koľko som vlastne ušetril za jazykovku. Postupovali sme ďalej a ako som tak premýšľal o hadoch, Kyodži sa odrazu bez varovania dlhým skokom vrhol do hustých kríkov napravo. Vlastne by sa to dalo nazvať až robinzonádou. Z nepochopenia ma vytrhol prudký pohyb tmavého objektu asi 15 metrov pred nami. Nesmeroval však k nám, ale zapikoval to rovno do najhustejších bodliakov a zvonil.
|
Potom mi to došlo. Chlapík, ktorý vyrazil hodnú chvíľu pred nami si dal krátku obedňajšiu pauzu, užíval si slniečko a celkovo si asi pochvaľoval výber tohtoročnej dovolenky. Trochu ho trápili tie nápisy o medveďoch, ale zvonček má, sprej má, tak čoho by sa bál. Keď vyťahoval z batohu musli tyčinku, začul z diaľky blížiace sa zvuky, ktoré sa veľmi rýchlo zmenili na dupot rozzúrenej beštie, určite aspoň stopäťdesiatkilovej. Nenapadlo mu teda nič lepšie než hľadať úkryt v húštine. Kyodži už len videl miznúcu postavu a po toľkých varovaniach mu nemohlo napadnúť nič iného, než že ide o veľkého hnedého medveďa, obzvlášť nebezpečného dravca.
Japonci sa ale rýchlo spamätali, vyliezli z tej zelene a len čo sa im dal nahmatať pulz, vyrazili sme ďalej. Zvyšok cesty už bol pomerne nezaujímavý. S Kyodžim som sa rýchlo rozlúčil, vyzdvihol Poliakov z obchodu so suvenírmi a zaumienil si, že o tom napíšem. A napísal som. Ďalší diel už bude hádam posledný a splním tam sľuby z konca prvého dielu. Turistickému športu trikrát Zdar.
