Ako chutí japonská nostalgia

Autor: Slavomír Nemšák | 8.8.2005 o 0:45 | Karma článku: 7,66 | Prečítané:  2593x

Je to raz tak - všetko je relatívne. Rok môže trvať celú večnosť, ale môže aj uplynúť ako voda. Ešte som sa nestihol poriadne spamätať z posledného nabitého pracovného mesiaca a ocitol som sa opäť na kontinente, ktorý hrdo nazývame starým. Japonsko však môže každý stretnúť aj pred svojim domom, stačí iba trochu snahy.

K lúčeniu sa s Japonskom patrilo bilancovanie. Jedna položka, na ktorú sa ma pýtali moji japonskí kamaráti, bola zaujímavá - moje najneobľúbenejšie japonské jedlo. Kto žil v prefektúre Ibaraki, určite sa nevyhol fermentovanej sóji, ktorá je miestnou pochúťkou nazývanou natto. Napriek svojej chuti, natto sa u mňa umiestnilo až na druhom mieste.

Víťazom sa stalo umeboši. Príprava tohoto jedla je relatívne jednoduchá - nezrelú japonskú slivku naložíte na pár dní do slaného nálevu. Už samotný popis výroby napovedá, aká delikatesa sa skrýva za týmto názvom. Keď som ju prvýkrát ochutnal, čakalo ma veľké prekvapenie v oblasti záporných emócií. Jednoducho som takúto chuť od ovocia nečakal.

Minulú nedeľu sa naše lietadlo pomaly odlepilo od Honšú a napredovalo ponad Sibír k Európe. Vedľa mňa sediaci Japonci sa so mnou veľmi rýchlo zoznámili, pretože som bol snáď jediný beloch v lietadle. Obaja smerovali do Prahy a vypytovali sa ma na plno vecí. Bol som rád, že im možem poradiť a oni boli za informácie vďační. Dokonca tak veľmi, že mi jeden z nich ponúkol vlastné jedlo - úhľadne zabalenú guličku veľkosti malej slivky.

Keď som dar rozbalil, bolo mi jasné, že stojím pred totálnou gastronomickou dilemou. Ale pri pohľade Kazua (tak sa pán volal) som už nemohol cúvnuť. Hodil som teda slivku do úst a čakal to najhoršie. Okolosediaci Japonci podrobne pozorovali moju tvár, ktorá vyjadrovala nezmerný súboj medzi signálmi vysielanými z mojich chuťových buniek na jednej strane a dobrou výchovou na strane druhej. Nakoniec som vydržal a slivku aspoň čiastočne zjedol.

Úlohy sme si vymenili pri našej včerajšej spoločnej večeri. Zobral som pána Kazua aj s celou rodinou na večeru do klasickej českej krčmičky. Videl som na nich, že s naším jedlom bojujú, bolo pre nich prislané a aj trochu prekorenené. A hlavne - porcie boli niekoľkonásobne väščie, než v Japonsku. Ale chutilo im a veľmi príjemne sme sa porozprávali. A mne to zabezpečilo pár ďalších milých spomienok na japonskú kultúru.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.

SVET

V jadre Únie už sme, je na Ficovi, čo ďalej

Slovensko začína v regióne viesť debatu o budúcnosti EÚ.


Už ste čítali?